Vždy som rada písala, či to bolo v škole alebo len tak pre seba. Začala som s niečim, čo ma baví, láka, inšpiruje. Vždy som mala rada romantiku, sladké romány, to bolo pre mňa a keď bol s nádychom erotiky, mňam, to je pre mňa. Tu je niečo z môjho pera.
Nemá ešte názov. Dva roky som mu nedala meno, takže je to beznázvový román.
Vietor pofukoval chladný vzduch. Ešte nebola zima, ale vo vzduchu bolo cítiť, že sa čochvíľa príroda uloží k spánku. Vietor sa preháňal po poliach, podúval, a vyháňal zver hlbšie do lesa. Stromy mali na sebe ešte žltočervené listy, ale konáriky jeden po druhom už spúšťali lístky, ktoré sa rozhodli opustiť svojich priateľov a pomalým tempom sa spúšťali na zem. Tráva sa skláňala k zemi a svieže farby strácali svoju intenzitu. Ovce ktoré boli ešte na paši, odušu žuvali posledné zvyšky, ktoré sa dali ešte ukoristiť na zemi. Nebolo toho veľa, ale hlavy mali poctivo sklonené a žuvali a žuvali, akoby im od toho závisel život. Sophi opatrne viedla svojho koňa po úzkom chodníku, ktorý sa vinul okolo paše. Pozorovala ovce a mimovoľne sa usmiala nad ich húževnatosťou, akou sa pásli. Boli krásne, pekne vypasené, mali hustú huňu, ktorá ich chránila pred dujúcim vetrom. Sophi sa pohla ďalej a ovce nechala nech sa pasú, ešte to potrebujú, lebo ako sa ukazovalo, zima bude pekne tuhá. Krokom sa pobrala po chodníku, ďalej, aby všetko skontrolovala skôr, ako sa stáda zoženú dokopy. Richard mal inú prácu, tak sa ponúkla, že skontroluje dobytok, ovce aj kone. Hlavne kone, tie boli zo všetkého čo na Grenwoode bolo, najvzácnejšie. Zo šľachtením začal niektorý predok, ani si už nepamätala ktorý, aj keď jej to brat stále prízvukoval, ale Sophi nebola z tých ľudí ktorý by si pamätali také maličkosti. Jedným uchom dnu a druhým von. Usmiala sa. Richard sa neskutočne hneval, že je taká ľahkomyseľná, ale jej to bolo jedno, nezaujímalo ju kto začal šľachtiť, hlavné bolo, že ich koňom sa žiadne nevyrovnali. A boli hotovým bohatstvom, o ktoré sa bolo treba dobre starať. Potľapkala koňa po šiji a pridala do kroku, aby sa čo najskôr dostala na pasienok, na ktorom sa kone pásli. Mali už len málo času na pastvu.
Keď prišla na miesto, kde sa ich prekrásne kone pásli, pohľadom prebehla po lúke. Znovu sa usmiala. Milovala kone, boli to prekrásne tvory, hrdé a šľachetné. Celí život ich obdivovala, ich krásu, svaly... Očami pohľadala pastiera, ktorý sa o kone staral a mal ich zahnať do spoločnej ohrady. Našla ho, ako si spokojne sedel na vyvalenom strome, so steblom trávy medzi zubami a spokojne si niečo stružlikal. Kedy-tedy sa pozrel na pasúce sa kone a znovu sklonil hlavu a venoval sa svojej činnosti. Sophi si ešte nevšimol a tá sa nenamáhala upútať jeho pozornosť. Pohľad jej upútal pes, ktorý si vylihoval pri pánových nohách. Ten, ako jeho pán, kedy-tedy zodvihol hlavu, zaňuchal ňufákom a keď necítil nebezpečenstvo, znovu si ľahol, na predné laby položil jemne hlávku a pokojne zatvoril oči. Vietor zadul a k psovi musel zaniesť cudzí pach, lebo ten sa zrazu zodvihol zavetril a tíško zavyl. Tak dal pastierovi najavo že už nie sú sami. Ten sa obozretne poobzeral a keď zazrel Sophi, spokojne sa usmial. Strúhanú vec strčil do vrecka a pomaly sa pobral smerom k Sophi so psom v pätách.
„Zdravým pani moja,“ povedal a úctivo sňal čiapku z hlavy.“Máme ale podarené počasie, všakže.“
Sophi sa naň usmiala a prikývla.
„Tak som si povedal, že by nezaškodilo, keby som im doprial ešte troch slobody.“ Povedal a dal si klobúk späť na hlavu. Poškrabkal psa za ušami a pozrel na Sophi.
„Dobre ste spravili,“ usmiala sa nežne a pozrela sa na kone. „vyzerá to na tuhú zimu, tak nech si ešte pobehajú...“
Svižne zoskočila z koňa nečakajúc na pomoc od pastiera. Pohladila zviera po jemnom ňufáku a znovu sa pozrela na pastiera. Rukou prešla k šiji koňa a jemne ho hladila. Kôň jej strčil ňufák pod pazuchu a vyžadoval si od nej pozornosť. Sophi sa usmiala a jemne odstrčila jeho hlavu bokom.
„Tom, ale nezabudnite ich zahnať do ohrady, nebolo by dobré, keby ste neprišli na čas do Grenwoodu. Richard sa rozhodne ktoré kone sa predajú a ktoré zostanú u nás. Lord Walac by chcel žrebca pre svojho syna,“ stále hladila zviera po šiji. „i keď sa mi to nezdá a nerada sa lúčim s akýmkoľvek zvieraťom ktoré vychováme, ale nedá sa nič robiť. Treba doplniť zásoby na zimu aby sme nehladovali. A asi by som potrebovala aj nejaké šaty,“ uškrnula sa na Toma, ktorý sa chápavo usmial. „ Richard mi povedal, že sa na mňa nedá pozerať a zostanem stará dievka, keď sa o seba nebudem starať.“
Tom sa zasmial. Inak sa nedalo, keď pán Richard niečo také povedal o svojej sestre. Veru, so slečny Sophie sa určite nestane stará dievka. Pozrel sa na jej jemnú pleť, ktorá bola biela ako mlieko, chlad jej sfarbil líca do jemnej ružovej a táto farba jej nesmierne pristala. Modré oči sa jej jagali ako hviezdy na oblohe. Oči mala nesmierne krásne. Tom si ešte pamätal jej matku, ktorá mala také isté oči, láskavé, jagavé, milota z nich len tak sršala. Ale slečne Sophie tam mala ešte niečo, čo si všimne len dobrý pozorovateľ, ktorý ju pozná tak ako Tom. Mala tam silu, o ktorej ešte ani sama netušila, odhodlanie, húževnatosť, neskrotnosť. Bola ako žriebä, ktorého kvality sa ukážu časom.
Neveril, že by slečna Sophie zostala na ocot.
Pozrel sa na jemné lícne kosti, mierne vyhrnutý nosík a peknú bradu. Zahľadel sa na jej krásne vlasy farby dozretej pšenice, ktorá jej padali v bohatých kučerách na plecia a dolu na chrbát. Kučierky jej neposlušne lietali do tváre, ako im vietor kázal. Nie, nie, slečna určite nezostane sama, každý kto ju poznal vedel o tom akú krásu Grenwood skrýva. Len slečna si to neuvedomovala, zato jej brat áno, len mu robilo dobre, keď ju mohol podpichovať. Tom to vedel, pretože ich poznal od útleho detstva. Richarda i Sophie.
Zahľadel sa do diaľky a nechtiac sa mu v mysli vynorili spomienka, ako utešoval chlapca, keď mu matka zomrela pri pôrode malej Sophii, keď to jeho otec nedokázal. A vštepoval mu, že to stvorenie maličké za to čo sa stalo nemôže, musí ju chrániť a starať sa o ňu, pretože ich otec to nechcel a nedokázal. Nie že by to bol slaboch, ale aj tak sa nevedel o svoje deti postarať tak, ako by sa patrilo.
Sophii dával za vinu že, jeho žena zomrela. Nechcel, ale svoje dievčatko začal nesmierne nenávidieť, a vinil ju za to, že Boh si lady povolal k sebe. Prestal sa o seba i o majetok starať a spíjal sa do bezvedomia. Mala Sophi trpela, snažila sa upútať otcovu pozornosť, poslušnosťou a neskôr vzpurnosťou. Ale nič nepomáhalo, len sa otec nahneval a keď mal veľmi vypité, neváhal dievčatko udrieť. Ale vtedy zasahoval Richard, ktorý svoju sestru chránil a nedal na ňu dopustiť. Strážil ju ako oko v hlave. Naučil ju, ako sa rýchlo pred otcom vypariť, a všetok hnev nechal, aby sa zosypal na jeho hlavu. Nevadilo mu to, a keď už bol dosť veľký, aby udržal meč a otec ho chcel poslať k svojmu priateľovi sirovi Derekovi na dvor, aby sa stal pážaťom, prehovoril otca, aby aj Sophie mohla ísť sním a u lady sa naučila, ako sa stať dámou a starať sa o domácnosť. Medzi súrodencami sa vytvorila hlboká láska, ktorú nemohlo nič prekonať. Boli nerozlučná dvojica, ktorá za každých okolností držala pri sebe.
Po lordovej smrti, sa obe deti vrátili na Grenwood a Richard prevzal svoje dedičstvo a vrhol sa do práce ktorú otec značne zanedbával. A slečna Sophie mu vytrvalo a verne pomáhala.
Nie určite nezostane na ocot. Hádam po stí krát si povedal Tom. Na to je príliš krásna a šľachetná.
„No,“ poškrabkal sa Tom pod čiapkou. „ nemyslím, že by to bola pravda, čo vám povedal pán brat. Len by chcel, aby ste sa starali aj o seba, nielen o druhých.“
Sophi sa zasmiala. Pleskla jemne Toma po pleci.
„Ale vy lichotník, s vami sa nedá... .“
Zrazu sa Sophi zachmúrila. Ako by si spomenula na niečo, čo chcela Tomovi povedať. Veď tu bol schovaný od jari, nemohol ani len tušiť čo sa deje v ich kraji. Tom, pobadal zmenu v Sophiinom správaní, tušil, že mu chce niečo povedať. Muselo to byť niečo dôležité, keď sa krásna tvár tak zachmúrila.
„Slečna, vidím na vás, že mi chcete niečo povedať, ale akosi sa vám do toho nechce,“ pozrel sa na ňu uprene, akoby to chcel s jej očí vyčítať, ale nevedel hádať myšlienky, nemal takú moc, tak len čakal, kým mu to slečna nepovie aj sama.
Sophi sa zachmúrila ešte viac, z čoho sa jej na čele urobila vráska, ale zatiaľ ešte nepovedala nič. Nevedela ako by mala začať. Inokedy bola priama, ale teraz nevedela ako to povedať. Vlastne preto sem aj prišla. Nielen sa pozrieť na kone, nielen upozorniť Toma, aby sa stiahol do Grenwoodu.
Je tu niečo, čo by mal vedieť, ešte skôr, ako sa rozhodne ponechať kone na paši.
„Tom, neviem ako začať,“ pozrela sa na starého pastiera a pohryzla si jemne pery „Harald je mŕtvi,“ povedala ticho a zahľadela sa na Toma ako tá správa naňho zapôsobí. Tom vyzeral rovnako, nič sa mu neodrazilo na tvári, žiadna emocía, ktorá by aspoň naznačila čo si myslí. Ale mala si už za tie roky čo Toma poznala zvyknúť na jeho masku nezáujmu.
„Viliam ho porazil pri Hastingse, hovorí sa, že Harald zostal sám na kopci, len zo svojou gardou, ktorá zostala sním až do konca. A kráľa zabil šíp, ktorý sa mu zapichol do oka....“ Sophi sa striasla pri myšlienke, ako kráľ musel trpieť, sklonila hlavu a pokračovala oveľa tichšie, takže Tom musel napínať uši, aby niečo začul.
